Keď dávali darčeky, dostala som rakovinu.
A tu si uvedomím, že som nikdy nepremýšľala o smrti a vlastne ani o živote. Nikdy som na to nemala dôvod. Do života som vhupla mrňavá, nevedomá a nevidomá a akosi sa na mňa nalepil a brala som ho ako kožu, s ktorou idem všade. Smrť išla našťastie vždy mimo mňa. Iba vo chvíľach, keď sa stala súčasťou našich životov, som ju brala ako fakt. Ani nevyhnutné zlo, ani skúsenosť. Jednoducho iba ako fakt. Rovnováha medzi má dať a dal. Tak ako to funguje všade, keď je Tebe dobre, inému je zle a naopak. Keď sa rodí dieťa, niekde niekto zomiera. Smrť ako taká bola pre mňa vždy nespochybniteľným faktom odchodu. Spájalo sa mi s ňou všetko definitívne a trvalé. Zomrieš a neostane po Tebe ani tá vôňa, ktorú by si mnohí želali.
Nikdy som nepremýšľala nad smrťou. Dokonca ani vo chvíli, keď mi lekár oznámil, že mám v sebe niečo zhubné. Naozaj mi práve povedali, že mám rakovinu? Rakovinu? Tú rakovinu? Ja?
Povedali. Bola to sekunda, keď sa všetko zastavilo. Bolo to zvláštne. Nečakané. Cudzie. Šialené. Akoby som to ani nebola ja, zrazu akoby som žila život niekoho iného. Bola to iba sekunda, kedy som si uvedomila, že nie...nie som v inom tele, nie som iným človekom.
Som to ja. Rovnaká, no v okamihu zmenená.