Keby som tak mala čarovný prútik...

21.12.2019 12:58

     Keby som tak mala čarovný prútik, pomohla by som všetkým chorým, smutným a osamelým. A ostatným. Čarovný prútik však nemám, a tak sa môžem obrátiť iba na svoje srdce a srdcia iných ľudí, v ktorých dobro verím.

     Rok 2015 bol pre mnohých prevratný v rôznych smeroch. A ako to už v živote býva, pre niektorých bol dobrý a pre iných menej dobrý. Sama som si v tomto roku prešla náročnou onkologickou liečbou a stratou maminy. Nie, tieto slová nebudú o mne, ale píšem ich, pretože viac menej vďaka tomu som sa zoznámila s jednou rodinkou z Kysúc. Maminku som spoznala ešte v čase keď som bola na materskej a objednala si čiapku pre svoju vtedy 6-ročnú dcérku. Uháčkovala som ju, poslala a ďalej som neriešila. V auguste 2015 som ukončila chemoterapie a rádioterapie, fuj, dali mi zabrať. Hneď v nasledujúci týždeň mi prišiel domov balík, v ktorom boli drobnosti pre radosť, okrem iných aj vlastnoručne vyrobený anjel - ktorý nám stále zdobí obývačku. A bol tam aj list. Jednoduchý, krátky, výstižný:  "Gratulujem k ukončeniu liečby a želám ti už len zdravie!"  Vo veľkom svete vec možno banálna, pre mňa však znamenala tak veľa. Cudzí človek, s ktorým som sa nikdy osobne nestretla, sa zaujíma. Urobil niečo, čím potešil moje ubolené srdce. Urobil tak málo a pritom tak veľa.  Veľmi veľa to pre mňa znamenalo. Napísala som jej a dali sme sa do reči. Dozvedela som sa, že presne v tom období, kedy mi poslala balíček, štipol jej manžela u nich na dvore v Oščadnici sršeň. Ona, ako zdravotná sestra v domove seniorov hneď zaregistrovala vnútorný alarm. Jej manžel okamžite upadol do anafylaktického šoku a prestal dýchať. O jeho živote rozhodovali minúty. Záchranársky vrtulník prišiel rýchlo a odviezol ho do nemocnice. Čo sa dialo ďalej, urýchlim. Ložisko na mozgu, niekoľkonásobné denné epileptické záchvaty, zástavy srdca, umelé spánky, hyperbarická komora. V nemocnici viac ako doma, denný boj o život. Dcérka zatiaľ podrástla, dnes má 10 rokov a je častným záchrancom tatina, keď je náhodou doma a chytí ho záchvat. Mamina sa zatiaľ stará o chorých a osamelých seniorov a keď sa vráti z nočnej, ide upratovať, len aby mali o nejaké to euro viac.

     Pred dvomi rokmi som o nich povedala mnohým vám, priateľom, kamarátom a známym a vy ste sa zmobilizovali, vyzbierali sme veci potrebné na bežné fungovanie od potravín cez oblečenie, veci do školy, drogériu, pracie prášky, papiere až po benzín na karte, ktorú sme im nabili. Auto je pre nich nevyhnutnosťou, aby stihli... aby mohli... aby sa vôbec videli. Deň pred Vianocami sme im viezli plné auto lásky. Verte mi, že hoci boli okolnosti nesmierne smutné, taký krásny, vianočný pocit doprajem každému.

     Prešli roky a situácia sa žial nezmenila, naopak, denne sa vyhrocuje. Mamina k tomu všetkému musela podstúpiť operáciu štítnej žľazy, ktorú tie roky odkladala len preto, že si nemohla dovoliť ostať pn.  Nuž, nepýtajú sa nás, či chceme alebo môžeme. Ostala doma na niekoľko mesiacov a tatina v januári čaká ďalší zákrok - kardiostimulátor.

 

     Ak ste to dočítali až sem, ďakujem vám. Ak ste to dočítali až sem a máte tú možnosť pomôcť, prosím vás o pomoc. Rodina potrebuje mesačne pokryť bežné náklady na stravu, bývanie, vodu, elektrinu, plyn, lieky, benzín, školu, poistky... veď viete. Dovolím si povedať, že už len dýchať je pre ich luxusom. O čo vás žiadam je, aby ste pomohli, ak je to vo vašich silách. Prikladám priamo číslo účtu rodiny, ktorá bude vďačná za každé jedno euro. Verte mi. V prípade, že máte navyše aj niečo, čo by sa im mohlo zísť, určite niečo vymyslíme (v tomto prípade ma prosím kontaktujte na mail katarinaolikova@gmail.com).

 

Číslo účtu rodiny v núdzi: SK28 6500 0000 0000 9566 6779

Mail na maminku: motylik3004@gmail.com

 

Čím ďalej, tým viac som presvedčená  o tom, že sme tu aj na to, aby sme si navzájom pomáhali a aby sme boli k sebe dobrí. Preto sme ľudia, aby sme boli ľudskými. Veď... v každom z nás je kúsok každého z nás.

ĎAKUJEM za Vašu myšlienku, modlitbu, ľudskosť, štedrosť, podporu, pomoc a zdieľanie.

 

Kaťo